Chcela byť s ním po zvyšok jej života. On bol ten, čo ju očaril, zaujal a nadovšetko miloval. Dal jej kus svojho srdca a ona ho prijala s úsmevom na tvári. Posledný večer chceli byť spolu.Ten daľší bude už všetko iné...On odíde a ona zostane. Po večeri si hľadeli do očí a vyčítali z nich všetko. Ani jeden z nich to takto nechcel. Chceli byť spolu- navždy spolu, ale osud im to nedoprial..... Keď ho odprevádzala na loď, držali sa pevne za ruky a kráčali mlčky. Poslednýkrát, čo sa vidia na dlhú dobu a oni obaja mlčali. Chceli sa smiať, plakať, povedať niečo, ale nemohli. Žiaľ z odlúčenia im obom naplnil srdce."Čo bude ďalej?Prečo to tak musí byť ?" Keď prišli k prístavu a uvideli loď, ktorá rozdelí ich životy, ešte pevnejšie si stiskli dlane. Pozrel na ňu a videl, ako ju zmieta trpkosť. Nemo hľadela na loď, na more a z očí jej vyhrkli slzy. Pozrela na neho a prosebne povedala: "Nechoď." Obaja vedeli, že ak by nemusel, zostal by verne po jej boku. Ale on musel. Musel odísť. Opustiť domov, rodinu i ju. Roztúžene pobozkal jej červené pery a kráčal v ústrety svojej budúcnosti. Zrazu sa rozbehla za ním, naposledy ho objala a do rúk mu vložila svoj vyšívaný kapesníček s iniciálmi.
Každý deň jej písal listy o tom, ako sa má, a ako mu veľmi chýba. Jedného dňa však neprišiel žiadny. A ona túžobne čakala a prosila Boha, aby sa mu nič nestalo. Nechodila žiadna správa ani dopis. Jej srdce zvieralo zúfalstvo a beznádej. Stále dúfala... Celé mesiace jej srdce plakalo, až nakoniec v jedno novembrové ráno prišiel balík. Otvorila ho a zovrelo jej srdce. Bol v ňom jej kapesníček, ktorý darovala jemu. Jeho loď sa už nikdy do prístavu nevrátila...jej milovaného navždy pohltil oceán.
Komentáre