Je krásne počasie a ja som sa ocitla na mieste,ktoré je mi veľmi dobre známe. Stojím opodiaľ a pozerám sa na dav ľudí. Jedni plačú, iní hľadia do prázdna. Majú smutné výrazy, akoby sa niečo stalo...Pristúpim bližšie. Poznám ich. Poznám všetkých týchto ľudí. Sú to moji priatelia, moja rodina a známi. Lenže čo tu robia? Poobzerám sa a vidím hrob. Je môj. Práve mám pohreb.Túžim ich objať, povedať niečo, ale slová mi uviaznu v hrdle. Žijem, nie som mŕtva, tak prečo toľko smútku?!
Hľadala som v snári výklad môjho sna a jediné, na čo som prišla je, že smrť znamená narodenie dieťaťa a slzy šťastie. Zdá sa mi to ako nezmysel...Všetko nie je založené na protikladoch.
Komentáre
noo...podla mna...
Súhlasím ......
Možno len potrebuješ rodine povedať,že ich máš rada kým môžes,pretože ľudia zabúdajú hovoriť dôležité veci svojím blízkym....
máš pravdu..