Keď ju miluješ, nie je čo riešiť. Svet nie je rozprávkový a skutočná láska sa nikdy nebude podobať tej z filmov......
Miro sedel na tráve pri potoku a plakal. Plakal tak veľmi, ako ešte nikdy predtým...Chcel zabudnúť, chcel byť ešte na okamih s ňou. Prečo sa veci dejú tak, ako by nemali? Prečo tomu nezabránil? Prečo???K Mirovi priiel kamarát a len tak si k nemu prisadol. Nevedel, čo má povedať, ako ho utešiť, tak tu len tak sedeli, premýšľali a pýtali sa samých seba- PREČO?
Začalo svitať a slnečné lúče sa dotkli Mirovej uplakanej tváry. Tak veľmi mu chýbala. Bola preč len okamih a už mal pocit, že jeho život stratil zmysel.
"Poď, pôjdeme domov, " povedal Mirov kamarát. Mlčky odkráčali k autu, mlčky nasadli a uberali sa späť domov. Zábava sa skončila nešťastím. Bolo im tak skvele a všetko sa pokazilo....Vyčítal si, že sa to takto skončilo. Chcel plakať, ale spánok ho zmohol. Zobudil ho až Jakub, keď boli doma. Keď sa prebral, myslel si, že to bol iba zlý sen- nočná mora, ktorá sa mu vkradla do duše... Nanešťastie to bola skutočnosť....
Jeho myseľ, srdce a celá duša plakala. Nemohol spať, jesť, byť takým, akým bol. Neustále myslel na tú, ktorú navždy stratil.....
Na pohreb prišli všetci jej kamaráti..... Spočiatku si myslel, že tam nedokáže ísť. no nakoniec prišiel. Pri obrade všetci plakali, ale on plakal najviac..., všetci smutili, ale jeho bolesť, ktorú cítil vo svojom vnútri bola väčšia.
Jeho vesele oči pohasli a jediné, čo v nich zostalo bol plameň smútku. Každý trúchlil, ale nikto mu nepomohol. Nikto ho nechápal a možno ani nechcel. Vo svojej bolesti sa utiahol a prišiel takmer o všetkých priateľov. Tí aj napriek stráte neprestali žiť a naďalej sa uberali svojím krokom..........................................................................................................................
Je ťažké prekonať bolesť, ale čas zahojí všetky vaše rany. A aj keď vás zmáha smútok, vždy pri vás stoja priateľia, ktorí vás neopustia ani v tých najťažších chvíľach.
Komentáre